Pochádzam z mesta, ktoré má necelých 60-tisíc obyvateľov, kde sa síce ľudia navzájom nepoznajú, ale vždy keď sa v televízií ukáže osoba z Trenčína, vždy otočím hlavu a pozorne sa zadívam, či ju náhodou nepoznám. Keď som po prvýkrát prišla do Prahy, bola som priam nadšená.. Krásne historické budovy, životom naplnená Náplavka, Staromestské námestie, Hradčany, prechádzka po Vyšehrade... Všetko to som obdivovala, vnímala a tešila sa, že tu budem môcť pracovať a možno aj žiť... Čo sa to však so mnou stalo po rokoch? Mechanicky vstávam o pol šiestej ráno do práce, zachmúrene nastupujem do plného autobusu č. 188, predieram sa cez ľudí... bože tá pani sa ryla cez pol autobusu na voľné miesto, aby mohla nasledujúcu zastávku zas vystúpiť.. Nepozerám sa na tváre ľudí, tie neexistujú, sú to len chodiace telá, bezohľadne sa pohybujúce dopredu. Na eskalátore sa musím tisknúť úplne doprava, pretože tieto teľatá ľudského pôvodu do vás drgajú, ponáhľajú sa a je im úplne jedno, že vedľa sú schody.. Asi niečo niekde dávajú zadarmo...Že by zase "koblihy"?
Nevnímam budovy, ani ľudí..otupela som. Idem s davom a vidím len priestor pred sebou. Zdvihnem hlavu len vtedy, kedy sa pozriem akým smerom ide metro.
A pritom tak málo chýba, aby sme ostali ľuďmi. Stačila mi k tomu úplne jednoduchá príhoda cestou preplneným vlakom do Linzu. Už na nástupišti som sa cítila ako sardinka. Neuvedomila som si, že je piatok a vtedy sa celá Praha sťahuje preč na víkend. Keď som sa pretlačila na svoje zarezervované miesto, zistila som, že sedím uprostred ruskej rodiny so psíkom. Bola to mama s dospelou dcérou a jej priateľom. Prvotná myšlienka bola...Zase tí Rusi... 85% kolegov v mojej práci tvorí táto národnosť.
Cesta ubieha pomaly, do cieľa mi chýbajú ešte 4 hodiny, vonku je tma a ja už po vyčerpaní nápadov, komu môžem zavolať, komu som ešte neodpovedela na E-Mail alebo na správu, sa začínam pozerať po ľuďoch okolo seba. Spievajúca ruština mi znie v ušiach a ja sledujem mamičku s 3 deťmi, samozrejme, všetci bez miestenky, ako prosí sprievodkyňu, aby im pomohla nájsť miesto v preplnenom vlaku. Ochotní ľudia sa nad ňou zmilujú a opúšťajú svoje zaplatené miesto, aby si mala kde s nima pohodlne sadnúť.. Sprievodkyňa kontroluje pána, ktorý si údajne kúpil lístok v aplikácii, ale systém mu ju neuložil a sprievodkyňa vypustí: "Nevadí, budem to brať tak, ako keby ste lístky mali.."
Konečne ide vozík s kávou. Kupujem si čiernu s mliekom, nech mi dodá čo to energie a Rusi si ju kupujú tiež. Hneď po prvom dúšku som pochopila, že budem musieť pretrpieť horkastú chuť a skrčila som nos.. Vtom som sa pohľadom stretla s Rusom. Díval sa na mňa a usmial sa. Uvedomila som si, že musel ten môj úškrn vidieť a usmiala som sa tiež. Vytiahol z kapsy tabatierku..."To koňak. Paris..France.. Dajte." podával mi ju. Ja v šoku najprv nepochopila čo chce.."No káva. Chutiť. Besser." Neváhala som...s úsmevom som si ju zobrala a naliala trochu do kávy..Usŕkla som si dúšok a pohladilo mi to dušu.. "Spasiba"odvetila som a všetci sme sa zasmiali. "Na zdarovje" pripili sme si ako dávni priatelia. V tej chvíli som uvidela ich tváre jasne a zreteľne..
Takéto okamžiky mi naozaj chýbajú..keď sa ľudia, ktorí sa v živote nestretli, nevideli, nepoznajú sa..a pritom tomu druhému venujú úsmev.. Úsmev nepotrebuje peniaze, nepotrebuje slovník.. a pritom dokáže pookriať dušu človeka.
