reklama

A kde bol Boh....?

Nadpis inšpirovaný výrokom Henryka Mandelbauma, člena Sonderkommanda, ktorý hovorí vo svojom interview: A kde bol Boh? My ho čakali, že príde zhora, zprava, zľava, zozadu...a neprišiel. Ja hovorím, že nemôžem veriť v Boha..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (83)

Na Vianoce mi priateľ daroval knižku od Filipa Müllera "Sonderbehandlung neboli zvláštní zacházení". Konečne po dlhej dobe sa mi dostala do rúk knižka, ktorá od svojej prvej stránky až do poslednej opisuje priebeh jeho práce ako člena Sonderkommanda a životných osudov ľudí, ktorí museli čeliť tak hroznej smrti, ktorá ich čakala. 

Jeden jeho príbeh mi utkvel v pamäti. Nastal čas, kedy mal byť zlikvidovaný terezínsky rodinný tábor. Boli to ľudia, ktorí prišli transportami z Terezína a nebola na nich vykonaná selekcia, čo bola bežná prax pri iných transportoch. Rodiny žili spolu vo svojich oblečeniach, avšak bez ich vedomia, že ich čas žitia bol dopredu spočítaný. Dnes nastal ten deň... 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Filip Müller, Slovák zo Senca, sa stal členom Sonderkommanda v roku 1942. Odvtedy videl všetky hrôzy, ktoré sa vymykajú našemu svedomiu a ktoré popisuje vo svojej knihe...Ako Nemci pred zastrelením svojich obetí, im pozerali a ohmatávali lýtka a stehná, aby ich tesne po ich smrti odrezali a odovzdali na front čo najčerstvejšie. O tom, ako matky vysvetľovali so slzami v očiach deťom v šatni pred plynovou komorou, že sa musia vyzliecť do naha, pretože idú k lekárovi, aby boli zdravé... 

Teraz sa ocitol v šatni spolu so svojimi československými rodákmi. S ľuďmi, ktorí hovorili rečou, ktorá mu bola veľmi blízka.. Počúval ich konverzácie, videl strach v ich očiach, ale zároveň nádej, že predsa možno to nie je plynová komora, možno sú to naozaj sprchy ako je im aj tvrdené. Videl ako sa časť ľudí prezlieka a poslušne ide do plynovej komory a čaká. Ostatní mlčia a ostávajú oblečení. To, že sa nevyzliekajú spôsobuje časový sklz, a Nemci začínajú byť nervózni. Opakujú svoje tradičné vety, že ich čaká sprcha pred tým, než budú odtransportovaní do iného tábora. Nemajú sa ničoho báť, ide len o dezinfekciu. Nič nepomáha. Ľudia si tisknú deti do náručí. "Vyzlečte sa," kričia dozorcovia a začnú ich mlátiť, tak, že niektoré tváre sa už nerozpoznávajú, tryská z nich krv... Tí, čo boli v plynových komorách začínajú byť netrpezliví a vrátia sa do šatne, ale sú bitím zahnaní naspäť. Holé telá sa neubránia...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na koniec, vystúpi jeden Nemec, ktorí svojim vyhlásením, ukončí i tú poslednú nádej života, ktorá v nich ešte blikotala..."Židia, čo to má všetko znamenať? Vaša hodina uderila. Nič na svete vás už nedokáže zachrániť. Ak budete teraz rozumní, mohli by ste ušetriť sebe a svojím deťom veľa zlého. Áno, ušetriť veľa zlého. " Pokračoval ďalej: "Všetko bude ľahšie, keď sa rýchlo vyzlečiete a potom prejdete do vedľajšej miestnosti. Alebo chcete svojím deťom zbytočne sťažiť posledné okamžiky?" Všetci pochopili.. U niektorých to spôsobilo, že sa začali vyzliekať...iní strnuli...Tu následovalo bitie, strach a bolesť. Ľudia sa vyhýbali ranám od dozorcov, chránili telom deti. Ako vypovedal Filip Müller, začali následne spievať "Kde domov můj" a "Nad Tatrou sa blýska" a nakoniec spievali "Hatikvu" a postupovali do plynovej komory. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tom okamžiku to Filip Müller nevydržal, chcel zomrieť spolu s nimi a podarilo sa mu prekĺznuť do plynovej komory, kde sa schoval za stĺp. O malú chvíľku prišlo k nemu jedno dievča spolu s kamarátkami... Volala sa Janka. Stála pred ním s dlhými hnedými vlasmi, nahá, a prehovorila k nemu: " Dozvedeli sme sa, že chceš ísť na smrť spolu s nami. Tvoje rozhodnutie je možno pochopiteľné, ale je k ničomu, pretože tým nikomu nepomôžeš. Alebo komu myslíš, že by to mohlo pomôcť? My musíme umrieť, ale ty máš ešte šancu zachrániť si život. Musíš naspäť do tábora a všetkým tam porozprávať o našej poslednej hodine. Musíš všetkým vysvetliť, že nesmú prepadať ilúziam. Mali by bojovať, to je predsa lepšie než takto bezmocne umrieť. Pre nich je to ľahšie. Oni nemajú žiadne deti. A ty, pokiaľ tú tragédiu prežiješ, vyprávaj všetkým, každému koho stretneš, čo sa nám stalo. A ešte jedna prosba: zober mi prosím po mojej smrti z krku túto zlatú retiazku, ktorú odovzdaj prosím môjmu Sašovi, robí v pekárni," Ukázala mu ju.. 

http://www.databazeknih.cz/knihy/sonderbehandlung-neboli-zvlastni-zachazeni-394661

Odrazu si uvedomil svoju chybu...a okamžite sa vytratil z plynovej komory. Síce útržil spŕšku nadávok od dozorcu, ktorí ho tam objavil, ale bol rád, že žije. 

Vrátil sa k nej.. uvidel ju ležať na tom istom mieste, kde ju videl naposledy. Zobral jej retiazku a podarilo sa mu skontaktovať sa so Sašom, ruským väzňom. Saša plakal...plánovali si s Jankou budúcnosť, chceli sa zobrať a spolu odísť po vojne. Janka bola zdravotná sestra, žila v Prahe a nemala už nikoho... Boli len oni dvaja... 

Po dočítaní knižky som sa snažila v terezínskych transportoch nájsť tú Janku... Hľadala som a snažila som podľa veku a podľa miesta transportu ju vytipovať... Našla som len dve. Ale pritom som narazila na tváre ostatných transportovaných a uvedomila som si, že nie je dôležité, či som ju našla alebo nie... Dôležité a podstatné je to, aby sa na nich nezabudlo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Totižto tie tváre, ktoré vidíme na fotkách boli rovnako živé ako sme teraz my..

Lenka Filinová

Lenka Filinová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Človek, ktorý verí, že úsmev otvára srdcia, a v každom človeku je skryté dobro. Obdivovateľka osudov obyčajných hrdinov.. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu