reklama

Myslíte na nás, ako sme zomierali..

Francizska Mann.. Žena, ktorá sa ani na sklonku svojho mladého života nevzdala a svojou odvahou nám všetkým dokázala, že aj v posledných okamžikoch života sa musí bojovať a s hrdosťou opustiť tento svet...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)

Píše sa rok 1943. Je po Stalingrade, historici hovoria o veľkom frontovom obrate.. Mne to nič moc nehovorí. Vojna i naďalej besnie, do zeme sa stále vsakuje krv ľudí a ich popol sa rozprašuje po poliach... Čo bude zajtra, o hodinu, minútu, teraz? Chcem žiť, dýchať, smiať sa, plakať šťastím, bežať, milovať a kričať „Ja predsa žijem !“.. Teraz tu však stojím a čakám. Odvšadiaľ na mňa kričia: „Vyzliecť, topánky si zviažte dohromady a zapamätajte si číslo vešiaka!“ A ja viem, že ranného úsvitu sa nedočkám, už nikdy nevstanem. Odopierajú mi žiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Narodila som sa 4.2.1917 a zomrela 23.10.1943.. Od malička som chcela byť tanečníčkou, venovala som tomu celý svoj voľný čas. Mama si zo mňa vždy uťahovala, keď som stála pred zrkadlom a skúšala svoje tanečné kreácie. Často som si predstavovala ako v nádherných smotanových saténových šatách vyjdem pred ľudí a moderátor oznámi divákom: „Dovoľte, aby som Vám predstavil mladú nádejnú tanečníčku Francizsku Mann!“ Podarilo sa mi prihlásiť do tanečnej školy Ireny Prusickej a som hrdá na svoje 4.miesto v medzinárodnej tanečnej súťaži v Bruseli z celkových 125 účastníkov. Snívala som, že raz uvidím svet a svet uvidí mňa. Aspoň na okamžik..

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V septembri 1939 sme hrdo bojovali, ale tá nemecká a ruská pliaga nás zdrtila. Netrvalo dlho a ja som sa vďaka svojej „nečistej“ krvi, ako sa to teraz všade hlása, objavila v ghette. Svet sa pre mňa zmenšil na 2,6 km2.. Slovo „ľudskosť“ stratilo svoj význam. Myslím si, že sa stalo v našom jazyku úplne zbytočným. Ľudia otupeli voči všetkému. To, že vedľa mňa umieralo dieťa, starec, strýko.. nič už neznamenalo. S akou ľahkosťou sme šlapali na mravce, takisto ľahko sa nám teraz prekračovali mŕtvoly. Ich tváre nám splynuli v jednu.

19.4.1943 nastal vo Varšavskom ghette náš Deň D. Povstali sme a vydržali sme do mája.. Po tom nastalo Danteho peklo...jeho opísanie je zbytočné..mysleli by ste si, že preháňam. Neuveríte, ak nezažijete. Chýrili sa zvesti o vysídlení ghetta. Nemci začali vyhlasovať, že v Hoteli Polski môžeme získať zahraničné víza do Švajčiarska a Južnej Ameriky ako výmena za nemeckých vojnových zajatcov. Ľahko sa Vám teraz zo mňa uťahuje, že som tomu verila.. Je azda hriešne chcieť dúfať a snívať? Všetky svoje úspory som vložila do nádeje.. Na tretí deň ma čakal transport. Namiesto juhu, smeroval na sever...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vedľa mňa sedí asi 80-ročná stará žena, bezmocne sa rukami opiera o lavičku, napína svoje ochabnuté svaly, ale nemá toľko síl, aby sa postavila. Už nedokáže. Jeden z tých ukričaných chlapov k nej podíde a hovorí jej, aby sa rýchlo vyzliekala, inak ju ten vojak zbije.. Žena mu rozumie, zo všetkých síl sa ešte raz pokúša vstať. Nedá sa a jej sivé oči vlhnú..Vie, že príde trest, veď žila predsa rok v ghette, a zvykla si. Nech príde, čo prísť má. Ten muž, ktorý je celkom zdatný (takých som vo Varšavskom ghette málokedy stretla), už na ňu viac neziapal.. Kľakol si a začal jej vyzúvať topánky a sťahovať pančuchy... Opatrne, moc sa neponáhľal. Dúfal, že získa trochu času.. Žena oddane na neho hľadela. Pohladila ho po hlave a vyriekla: „Ďakujem, vo Vás som našla človeka.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemci začínajú byť nervózni. Vyzliekanie dlho trvá. Prvý som si zvliekla pletený sveter. Bol to dar od mojej starej mamy. Poskladala som ho a zavesila som ho na vešiak č. 187. Pod ním som mala červenú košeľu.. Odrazu z pravej strany ku mne prišiel Nemec. Jeho pohľad rýchlo skĺzol do mojich pŕs. S výkrikom „Vyzleč sa!“ sa ma nevedel nabažiť. Bez slova som sa zohla a začala som si vyzúvať topánky. Keď som si vyzúvala poslednú..Niečo sa vo mne vzbúrilo. Ten hnev, nenávisť, posledný okamžik dôstojnosti, ktorý som ešte mala, mi dal silu, aby som.. Zdvihla som sa a bleskovo som hodila topánku do jeho tváre. Nečakal to. Okamžite si zakryl rukami tvár, aby sa chránil a v tom šoku som mu vytrhla zbraň z púzdra.. Nerozmýšľala som..moje myšlienky sa sústredili len na fakt, že mám zbraň. Strelila som na neho, ale minula som.. Obďaleč stál ďalší Nemec, ktorý v tom bleskovom okamžiku lapal po zbrani, ale ja som bola rýchlejšia a dostal to do brucha. Zvíjal sa od bolesti a kňučal. Otočila som zbraň na ďalšieho a trafila som ho do nohy. V miestnosti nastal nepredstaviteľný zmätok. Chlapi, ktorí na nás kričali, aby sme sa vyzliekali, ostali meravo stáť. Ostatné ženy sa zhŕkli do kúta a kričali, chránili telami plačúce nahé deti. Moja streľba v nich však zobudila posledný záchvev odporu a s holými rukami, mnohé obnažené, sa pustili do Nemcov. Ako zvieratá sa na nich vrhli, mlátili ich a škriabali tak, že z nich trhali čo mohli. Tí zbabelo utiekli z miestnosti. Neviem, čo to do mňa vošlo..nikdy predtým som nikoho nezabila. Cítila som úľavu a dokonca som sa aj trochu usmiala.. Boli to minúty.. Po tom si už nič nepamätám. Len to, ako som padala dole a pred očami sa mi objavila balerína tancujúca v oblakoch.

Josef Schillinger zomrel behom cesty do nemocnice. Nasledujúci deň SS-mani strieľali ľubovoľne do ľudí v tábore. Zomrelo 13 ľudí a mnoho bolo zranených.

Lenka Filinová

Lenka Filinová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Človek, ktorý verí, že úsmev otvára srdcia, a v každom človeku je skryté dobro. Obdivovateľka osudov obyčajných hrdinov.. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu