Die Sonne scheint noch. (Slnko ešte svieti).

Autor: Lenka Filinová | 8.12.2015 o 22:50 | (upravené 1.3.2016 o 13:47) Karma článku: 5,43 | Prečítané:  568x

"Tak krásny a jasný deň a ja musím odísť." (Sophie Scholl).  Na smrť išla so vztýčenou hlavou a ani nežmurkla. Prebehlo mi hlavou, že dokonca sa na to aj tešila. Ešte nikdy som nič podobného počas výkonu svojej služby nevidel. Kat.

Ruky mi prechádzajú po zažltnutých a chladných stenách miestnosti. Naproti dverám je malé okienko, cez ktoré sa prediera svetlo. Je dosť vysoko a nedá sa mi načiahnuť,aby som vnímala jeho slnečné lúče. Chcela by som byť teraz s bratom, chcela by som ho objať a povedať mu, že to bude všetko dobré. Zvláštne je, že v časti seba cítim, že to všetko tak malo byť.. Nič z môjho života by som nemenila. Aj keď viem, že dnes skončí..

Po chvíli sa otvorili dvere. Stála v nich menšia tmavovlasá dozorkyňa, ktorá ma tu aj priviedla. „Máte návštevu,“ oznámila stroho. Na ničom mi nezáležalo, všetko ako keby plynulo samo od seba. Otupela som, ale predsa som ešte žila. Držala ma za rukáv keď ma viedla..K čomu aj? Aj tak nemám kde utiecť. Vo dverách vedľajšej miestnosti som sa míňala s Hansom. Cítila som jeho prsty keď sme boli popri sebe, boli teplé a jemné a ja ucítila, že mi odpustil.. To priznanie, že som to bola ja, ktorá odhodila tie letáky do vnútornej sály našej mníchovskej fakulty. Vždy som vedela, že Jakob Schmid vždy spolupracoval s nacistami a práve jemu som musela vychrstnúť tú osudnú vetu do ksichtu..keď nás zastavil na schodoch fakulty, po tom, ako sme dokončili našu misiu. 

Bolo nás šesť. Šesť skutočných priateľov presvedčených, že im patrí svet a ktorí dokážu otvoriť ľuďom oči. Letákmi.. Cestovali sme po celom Nemecku, rozposielali sme agitátorské listy na adresy podľa zoznamov.. Čakali sme na hocičo, na demonštrácie, otvorené prejavy nesúhlasu, ale nič sa nedialo a my aj tak verili v našu pravdu..až na ten deň 18.2.1943, kedy sme boli zsdržaní. Proces bol primitívny. Nič iné ako trest smrti sme nečakali. 18.2. zadržaní, 21.2. odsúdení a 22.2. 1943 popravení. Aspoň to malo rýchly spád..

„Mamička moja,“ polohlasným hlasom som zašeptala. Stáli tu zrazu predo mnou. Vykázali ich zo súdnej siene, ale asi akási nezmyselná poriadkumilovnosť a zachovávanie tradicií pred vykonaním popravy tie nacistické zvery prinútila, aby umožnili odsúdeným návštevu rodičov. Mamina tam stála podopretá o otca, nohy sa jej podlamovali oslabnuté jej chorobou. „Dcérenka, už nikdy neprekročíš prah našich dverí,“odvetila. Čo na to povedať?.. V hlave mi prebiehali neskutočné myšlienky, hromadili sa a bojovali medzi sebou, čo skôr vyriecť..Ale ústa Vám zamrznú a jediné čo túžite je dotyk..Otec s potlačovanými slzami vyriekol: „Som na Vás hrdý a je správne čo ste urobili.“ Neviem, čo odvetiť. „Mami, ako statočne pri mne stojíš. Uvidíme sa znova vo večnosti.“ Boli moje posledné slová. Objatie bolo silné a vrúcne. Jeho teplo cítím ešte stále v kostiach. Život ma ešte neopustil. Už ich nikdy neuvidím. Dýcham a pri odchode plačem..

Mám po návšteve kňaza. Dal mi posledné rozhrešenie a požehnal mi.. Mala by som byť teraz čistá a pripravená predstúpiť pred Boha. Je tomu naozaj tak? Neviem. To vie len On. Už aby bolo po všetkom. Žiadna bolesť už po tom nebude. Len večnosť. Už to príde? Dlho to trvá.

Počujem kroky a rinčanie kľúčov. Najprv otvorili dvere vedľajšej miestnosti. Je to Hans alebo Christoph? Neviem. Kroky prešli predo mojimi dverami a počula som otváranie mreží. Potom sa otvorili moje dvere. Dozorkyňa riekla: „Je čas. Poďte, prosím.“ Išla som. Ľahko a bezváhovo. „Je to proti predpisom, ale ponáhľajte sa, prosím,“ odvetila a vpustila ma do miestnosti, v ktorej boli Hans aj Christoph Probst. Čakali.. tiež ako ja. Neverím, som s nimi. „Nič nebolo márne,“ povedal Christoph a ostali sme v objatí až pokiaľ ma neodviedli..

Gilotína vykonala svoju prácu precízne.. Nič som necítila. 

Posledné slová:

Sophie Scholl: Die Sonne scheint noch. Slnko ešte svieti.

Hans Scholl: Es lebe die Freiheit! Nech žije sloboda!

Nasledujúce mesiace popravili ďalších hlavných členov skupiny Biela ruža:

Alexander Schmorell +13.7.1943

Willi Graf + 12.10.1943

Kurt Huber + 13.7.1943

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?