Stihla som len započuť : „Nebuď dlh....“ a aj tak to bolo posledné na čo som vtedy myslela. Hlavne, že nebudem sedieť celý deň doma a pôjdem sa ku kamarátke hrať na počítač hru Lion King a potom vyrazíme na výlet.
Stanka bola jediná, ktorá z nás mala počítač. My ostatné sme jej v tajnosti takúto vymoženosť závideli a s veľkou chuťou sme hrali Lion Kinga, Princa a Mária.
„Stani, mamina ti to povolila? Môžeme sa ísť hrať?“ pýtam sa. „Áno, ale len na hodinu,“ povedala Stanka. „Skvelé!“ odvetím a v našich očiach zaiskrila čistá radosť.
„Kedy má prísť Marta?“ pýtam sa. „Má sa od babky vrátiť o tretej, takže o pol štvrtej sme sa dohodli pred mojim domom,“ odvetila Stanka a úspešne skočila Simbom na dikobraza.
Vonku bolo nádherné počasie a nám už bolo vo vnútri dlho. Z okna sme navyše uvideli, ako Marta nedočkavo stojí pred domom. Ako sme boli dopredu dohodnuté v ruksaku mala deku, gumu na skákanie a v ruke držala sáčok, v ktorom bolo niečo modrofialové. Zistili sme, že je to hrozno z ich záhrady. Do neho sme sa pustili ako vrabci po žite. Ja už mala v ruksaku prichystané malinovky, žolíkové karty, pexeso a Stanka zaobstarala sladkosti. Nič iné sme nepotrebovali.
Dnes sme sa rozhodli, že pôjdeme k Váhu. Bolo teplo a na plavke bolo vždy veľa ľudí. Nebavilo nás to tam. Autobusom sme sa dopravili pri Skalku a išli sme na „pláž“. Tú sme objavili náhodne minulý týždeň, keď sme si urobili výlet na bicykli. Miesto pre nás priam ideálne. Nikto tam nebol a mohli sme si vykrikovať z plného hrdla. Kebyže o tom vedia rodičia, asi by sme už minimálne týždeň nevytiahli päty z domu.
O plávanie nám nešlo, voda tam bola sotva po kolená, takže stačilo si len vyhrnúť nohavice trochu vyššie a boli sme v strede rieky. V týchto teplotách to bolo na nezaplatenie. Ružové malinovky sme už dopredu dali chladiť do rieky. Keď sa na to spätne pozerám, asi to nebola najlepšia idea skákať gumu vo vode, ale vtedy nám to bolo úprimne jedno, veď sa vysušíme cestou. Vošli sme do rieky po členky a na gume sme si dali stupeň 3 (t. j. guma mi obopínala kolená). Najväčší macher na skákanie gumy bola Stanka. Tá dokázala skočiť i 9vinu!! Pri nej sme nemali žiadnu šancu..:( Dnes, opäť, neuveriteľný výkon..Ja bola rada, keď skočím 6tku!
Celé mokré od vody, ktorá na nás šplechla po každom vyskočení, sme si ľahli na deku a oddali sme sa slnečným lúčom. Vedľa deky sme si položili plátenné topánky s ponožkami, aby sa ako tak presušili. Po polhodine som každej otvorila malinovku a rozložili sme žolíka. V tomto som zase bola dobrá ja. Strávené večere na chalupe s dedkom pri hraní žolíka sa vyplatili a dodnes hovorím, že mám toho najlepšieho učiteľa žolíka na svete. Po štvrtej hre to moje spoluhráčky vzdali, už nemali nervy a ani síl so mnou v tomto boji pokračovať. Marta sa najviac tešila na pexeso... Nemusím vykladať, že my dve sme si pri nej ani len neškrtli....
"Koľko je hodín?" strhla sa Stanka. "Neviem, hodinky som si nezobrala. Marti, ty vieš?" pýtam sa. "Nemám ani šajnu," pokrčila plecami. "No, baby, baľme to, skúsime nejaký autobus," hovorím a už balím veci do ruksaka.
"Do riti, čakáme tu už polhodinu a žiadny nám doteraz nešiel!" nadala som. "Poďme pešo," navrhla Stanka. "Čo iné nám ostáva a naši ma zabijú," hovorím.
Domov sme prišli o deviatej. Už ako sme sa blížili k našej ulici, totálne vyčerpané, som videla našich ako stoja na ulici a vyzerajú nás. "To zas bude...No nič, baby, čo robíte v pondelok?? Išli by sme na bicykloch do Nozdrkoviec? Alebo na Soblahov?" ešte stihnem na nich zakričať, než sa úplne dostanem do rúk rodičom.
Doma som si tradične vypočula prednášku o tom, kde som sa túlala, kde sme boli a že mám "zaracha" na víkend. Ani deň mi to nevydržalo...
