reklama

Volil nemilost tam, kde byla poslušnost nečestná...

O človeku s mnohými tragickými chybami, ale zároveň o osobe, ktorá je dôkazom toho, že v každej dobe je možné si uchovať svoje svedomie čisté.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)

Bezcieľne som blúdila knižnicou. Bola som v siedmom ročníku na základnej škole a nemala som žiadnu predstavu o tom, čo si požičiam. „Hádam mi niečo do ruky padne,“ hovorím si. Zrazu ma upútala jedna tvár, ktorá na mňa hľadela z titulnej strany knižky. Jeho meno mi nič nehovorilo. Bola to len čiernobiela fotka muža oblečeného v nemeckej uniforme. Do popredia vystupovali dva kríže zavesené na krku. Asi ide o nejakého vysokopostaveného nemeckého dôstojníka (naivne som si pomyslela). Dnes už viem, že to boli Železný kríž a Pour le Mérite (najvyššie pruské a nemecké vojenské vyznamenanie udeľované v prvej svetovej vojne). Ale tie jeho oči... Oči, z ktorých vychádzala iskra a ucítila som, že mi rozpovedia príbeh človeka, ktorý nebude zapadať do klišé vtedajšej doby. A mala som pravdu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„...A aký verdikt vyriekne história nado mnou? Ak budem úspešný, každý bude chcieť diel z mojej slávy...Ak ale prehrajem, všetci budú dychtiť po mojej krvi...“ Rommelov denník, 16.4.1944.

Klasicky by som mala začať vetou typu: Johannes Erwin Eugen Rommel sa narodil dňa 15.11.1891 v Heidenheime na rieke Brenz... Pokračovať nebudem, jeho bibliografické údaje si môžete nájsť kdekoľvek na internete. Chápem, že môj prvý zdroj informácii o Rommelovi, ktorý spočíval v osobe spisovateľa Davida Irvinga a jeho knižky "Rommel. Líška pouště", mnohí budú pokladať za scestný.. Ale Irving napriek všetkému čo sa mu vytýka, píše veľmi pútavo. Dokáže spájať prvky beletrie s faktami a mňa, vtedy ako 13-ročnú, Rommelovým osudom priam uchvátil. Stal sa pre mňa akýmsi hrdinom, ktorý všetkými zradený, bol nútený skončiť život samovraždou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A ja už plánovala, že mu na hrob donesiem kyticu červených ruží.

 Teraz však už viem, že život nie je taký čiernobiely ako som ho videla predtým.

Písala som o ňom do školského časopisu, venovala som mu „sočku“ a dokonca si ho vybrala ako tému záverečnej práce z maturity z nemeckého jazyka. Sprevádzal ma v podstate celým mojím školským životom.. Odhodlala som sa napísať list aj jeho synovi Manfredovi, bývalému starostovi mesta Stuttgart a doteraz si jeho listy a priania k Novému roku uchovávam v knižkách o jeho otcovi. Každému okolo mňa som musela vysvetľovať, že ja predsa nezastávam názory zločineckého režimu, priam ním z duše pohŕdam, len sa snažím pochopiť život poľného maršála, ktorý mu oddane slúžil. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tragickosť jeho osudu spočívala v tom, že nevidel to, čo nechcel vidieť..Dalo by sa polemizovať čo všetko vedel, nevedel, vedel.. Žil v dobe krištáľovej noci, noci dlhých nožov, výstavby koncentračných táborov, postupného vyčleňovania a degradovania jeho spoluobčanov. Bol účastníkom poľského ťaženia v roku 1939. Musel to vnímať.. Ale skôr mi príde, že v tom čase bol ako kôň s klapkami okolo očí, čo nevidel, to srdce nebolelo. On predsa tak nekonal..tak prečo ho to malo trápiť? Nemecko je znova na kolenách, opäť má svoju hrdosť, armáda má konečne výsostné postavenie, ktoré pre neho, vojaka do špiku kosti, je to najhlavnejšie. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Afrika ho preslávila. Tam si bol vlastným pánom poľa a ak sa rozkazy dané mu zhora nejakým spôsobom priečili jeho svedomiu, jednoducho ich neposlúchol...Veľa afrických veteránov dodnes spomína, že v Afrike nepoznali rasovú vojnu, nekonali sa tam hromadné vraždy civilistov ako na východnej fronte.. Zvesti o koncentračných táboroch vysielané BBC, Rommel považoval za propagandu Spojencov. Oči sa mu dokorán otvorili až vo Francúzsku v roku 1944..(Ne)skoro?

Jeho osud spečatili stretnutia s členmi odbojoveho hnutia a ich neohlásenie vyšším kruhom. S atentátom na Hitlera nesúhlasil, radšej by ho vydal pred súd a bol zástancom uzavretia separátneho mieru so západnými Spojencami. Jeho plány zastavil letecký útok na auto, v ktorom sedel.. 

V nedeľu, 14.10.1944, zastavilo pred jeho domom auto. Deň predtým sa vo vlaku z Berlína prepravoval smútočný veniec smerujúci do Herrlingenu. V nedeľu ráno predpovedal synovi, že večer bude už mŕtvy. Slávny Fingerspitzengefühl ho nesklamal ani tentoraz.. Mal na výber: samovražda a ušetrenie jeho rodiny, alebo stane pred Ľudový súd a jeho rodina bude potrestaná. Vybral si prvú variantu. Na schodoch domu sa rozlúčil so synom, manželka plakala v spálni. Odovzdal mu kľúče a peňaženku, naposledy sa otočil a nasadol do auta.. 

A pred dvoma rokmi sa na jeho hrobe objavila kytica červených ruží...

Obrázok blogu
(zdroj: Lenka)
Lenka Filinová

Lenka Filinová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Človek, ktorý verí, že úsmev otvára srdcia, a v každom človeku je skryté dobro. Obdivovateľka osudov obyčajných hrdinov.. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu